Anonymita na Internete

František Galčík

Školský rok: 2003/2004

 

 

  Internet sa stal najefektívnejším a najrozšírenejším informačným médiom dnešnej doby, i keď je to len 14 rokov, čo vstúpil do života spoločnosti. Asi najvýznamnejšie faktory, ktoré sa pod toto rozšírenie podpísali, boli jeho rýchlosť, neohraničenosť, nekontrolovateľnosť a „anonymita“. Proste Internet je najdemokratickejším informačným médiom a jeho spoločenský význam sa prirovnáva k objaveniu kníhtlače.  Práve anonymita je vlastnosť, ktorá je hnacím motorom rozšírenia Internetu v oblasti zábavy a voľného času – keď to teda, tak môžeme pomenovať. Anonymita má však ako každá minca 2 strany, má svoje pozitíva i negatíva. Totiž vstup do Internetu je vstupom do virtuálneho sveta, kde nás v princípe nič nenúti ponechať si identitu reálneho sveta a teda je nám umožnené prijať na seba úplne odlišnú identitu. Táto nová identita nám dovoľuje stáť sa niekým iným, konať tak, ako by sme v reálnom svete nemali odvahu. Stačí sa len pozrieť na diskusné fóra. Mnohokrát sú plné verbálneho násilia a vulgarity, plné názorov, ku ktorým by sa ich pisateľ v reálnom svete nikdy nepriznal. Rovnako anonymita umožňuje i “beztrestné” páchanie virtuálnych zločinov, ktoré sa ale už dotýkajú aj reálneho sveta (krádeže intelektuálneho vlastníctva, šírenie nelegálneho informačného obsahu ...)  Povieme si, že tieto aktivity by sa páchali, tak či onak, i keby anonymita na Internete nebola. Je to pravda, no anonymita urobila páchateľmi i obyčajných ľudí, ktorí by v reálnom svete hranice noriem spoločnosti a teda i zákona nikdy neprekročili.  Nuž nie nadarmo sa hovorí, že príležitosť robí zlodeja.

    Z druhej strany, však anonymnosť virtuálnej existencie, dáva možnosť jedincom nadviazať sociálne kontakty, ktoré v reálnom svete nemôžu, či nemajú odvahu, nadviazať. Nadviazanie kontaktov výhradne na internete má výhodu, že sa na nich jedinec nemôže priveľmi popáliť. V najhoršom prípade zahodí jednu virtuálnu identitu a vezme si na seba inú. Ak ale nadviazané kontakty vyjdú za hranice Internetu, hrozí dosť veľké riziko, pretože nevieme, kto sa skrýva za virtuálnou identitou v reálnom svete. Každopádne však ohodnotenie toho, či z psychologicko – sociologického hľadiska anonymita na Internete pomáha, by mali urobť odborníci v danej oblasti. V súčasnosti sa však i názory na túto otázku do značnej miery rôznia.

   Nuž toľko o anonymite na Internete, o ktorej vplyve sa nachádza práve na Internete množstvo názorov a štúdii. Ak ale začneme hľadať informácie o anonymite na Internete narazíme zrazu na oveľa väčšie množstvo stránok, ktoré hovoria o tom, aké dôležité je anonymitu si chrániť, ako sa dá anonymita získať a že za normálnych okolností anonymita nejestvuje. V tom momente sa dostávame do vnútorného informačného konfliktu, pričom po krátkom zamyslení je nám jasné, že obe strany predkladajú pravdivé fakty. Na jednej strane stojí naša životná skúsenosť,  štúdie a diskusie o anonymite a Internete, policajné správy hovoriace o tom, že páchateľ takej, či onakej ilegálnej činnosti zostal neznámy, pretože Internet mu poskytol anonymitu. Na strane druhej sú  články  vysvetľujúce to, na akých technických základoch je postavený Internet a správy hovoriace o tom, že boli zadržané skupiny šíriace Internetom nepovolený informačný obsah, či bol odhalený vydierač, ktorý svoje vyhrážky zasielal elektronickou formou. Paradoxne obe tieto strany, tieto skupiny informácií, sú pravdivé a zároveň si odporujú. To prirodzene “internauta”, ktorý sa pri svojej práci s Internetom nezamýšľa nad tým ako to celé funguje (a tých je drvivá väčšina) privádza k neistote (a rôznym iným duševným stavom). Ako to teda je ? Nuž každý počítač pripojený do Internetu má pridelené svoje identifikačné číslo (IP adresu), ktorá ho jednoznačne identifikuje. Toto číslo je buď stále, alebo je pri každom pripojení k Internetu nanovo prideľované poskytovateľom pripojenia. Prostredníctvom týchto čísel sa počítače oslovujú. Takže u každého balíka informácií prechádzajúceho Internetom je možné identifikovať odosielateľa a príjemcu. Samozrejme existujú i výnimky, keď to nie je možné, ale to sú už špeciálne prípady. Čo principiálne nejde určiť je to, kto za počítačom sedí, resp. kto mu dáva príkazy na to, aby určité informácie vysielal a prijímal. I keď je to principiálny problém, tak početné stopy, ktoré po našej práci zostávajú (nemyslíme len tie v počítačoch) umožňujú určenie identity užívateľa. Toto určenie závisí od množstva faktorov a je rôzne ťažké v závislosti od toho, ako veľmi za sebou zametáme stopy. Poslednú dobu je veľmi populárne používanie anonymizérov – t.j. akýchsi prostredníkov, ktorí za nás posielajú informačné balíčky. Ak chceme niekomu anonymne poslať balíček, tak ho pošleme anonymizéru a ten ho pošle ďalej prijímateľovi. Pre prijímateľa potom ako odosielateľ figuruje anonymizér a nie náš počítač. I keď prijímateľ nevie kto sme, vie to anonymizér. Ak by bolo treba a prevádzkovateľ anonymizéra by našu identitu prezradil, tak by sme boli odhalený. Takéto odhaľovanie identít však vyžaduje pomerne veľa práce a tak sa robí len v skutočne odôvodnených prípadoch. Existujú však i rôzne sofistikované techniky pre znalých veci, ako sa dá skutočne komunikovať s minimálnou pravdepodobnosťou odhalenia identity. Tieto techniky však využívajú prvky porušujúce zákony. Ak chceme ostať vo svete legálnych techník a chceme pravdepodobnosť odhalenia minimalizovať je dobrým riešením napríklad použiť viacero anonymizérov (použiť niekoľko medziprostredníkov), čím sa možnosť vystopovania zníži. Ak túžime po ešte lepšom riešení stojí za to zamyslieť sa, či nie sme až príliš paranoický alebo by sme mali poriadne zvážiť charakter aktivít, keď sa až tak potrebujeme chrániť. V Švédsku sa roku 1995 uskutočnila analýza, ktorá si dala za cieľ zmapovať, o aký informačný obsah majú užívatelia anonymizérov záujem – t.j. chceli zistiť, aká je príčina používania  anonymizérov. Tu sú výsledky:

 

Percento

Oblasť záujmu

18,8 %

Sex

18,5 %

Hľadanie partnerov

9,4 %

Testovanie

8,7 %

Softvér

5,8 %

Záľuby, práca

4,7 %

Neklasifikované

4,3 %

Hardvér

4,0 %

Náboženstvo

3,6 %

Obrázky

2,5 %

Rasy a rasizmus

2,5 %

Politika

2,2 %

Internetová etiketa (ľudia sa sťažujú na iných ľudí kvôli zneužitiu internetu niekedy píšu anonymne)

1,4 %

Osobná kritika identifikovanej osoby

1,4 %

Internetové odporúčania

1,4 %

Predaj niečoho

1,4 %

Psychológia

1,1 %

Vojna, nepokoje

1,1 %

Drogy okrem farmaceutických drog

1,1 %

Etnika

1,1 %

Hľadanie kontaktov (bez hľadania partnera)

0,7 %

Poézia

0,7 %

Klebety o celebritách

0,7 %

Farmaceutické drogy

0,4 %

Fikcia

 

    Stopovanie identity môže byť za určitých podmienok veľmi ľahké. Napríklad je dosť bežná záležitosť, že pri návšteve stránky sa prostredníctvom cookies ukladá identifikačný kód návštevníka. To umožňuje následne analýzu pohybu návštevníka po stránka, čo má v prípade elektronického obchodu, či inej forme internetového obchodu obrovský význam. A tu sa zabúda na to, že odoslaním akéhokoľvek formulára – napríklad nejaká otázka, na ktorú čakáme odpoveď a preto uvedieme e-mailovú adresu, či ďalšie informácie – môžeme poslať spolu s ním i naše identifikačné číslo, čo umožní vystopovať naše aktivity na stránke. Z pohľadu obchodníka, to umožňuje získať o nás ďalšie informácie – to je niekedy dobré (dostaneme presnejšiu odpoveď, lebo obchodník, vie čo už zo stránky vieme) a niekedy nie (prezrádzame viac, než by sme chceli – napríklad, aké je naše zamestnanie, keď používame na surfovanie po Internete firemné počítače). Zaujímavo potom vyzerá rozhovor s klientom, keď z rozhovoru vyplynie, že viete, kde pracuje a on si uvedomí, že vám to nikdy nepovedal. Nasleduje vysvetlenie a objasnenie, skade to viete a už spomínané prekvapenie laického “internauta”. Samozrejme, aj obchodník si musí dať trošičku námahy, aby o vás zistil niečo viac, než mu o vás prezrádza logovací súbor.

    Anonymitu, ktorú poskytuje Internet, ide veľmi dobre použiť aj na riešenie problémov, kde existencia identity prekáža. Tu je jeden príklad: V istom malom regióne (“kde každý pozná každého“) vznikol problém, ktorý bolo treba riešiť a ktorý sa týkal rôznych osôb v oblasti samosprávy. Ak ste chceli získať informácie o probléme, ako rádovému občanovi sa vám to nepodarilo. Nuž úradník je pán. Tak vznikla idea zozbierať informácie prostredníctvom Internetu. Vznikla teda stránka zaoberajúca sa problematikou, ktorá zozbieravala informácie od zainteresovaných. Mená sa použili samozrejme fiktívne. Úradníci a ďalšie zainteresované osoby boli oslovené prostredníctvom Internetu. I keď horko-ťažko a pomaly, ale predsa odpovedali, pretože nevedeli, kto je odosielateľom a tak sa obávali, že to môže byť niekto s vyššou mocou než oni. Tak sa na prekvapenie samotných tvorcov tejto aktivity, vďaka anonymite Internetu, podarilo zozbierať zaujímavé dokumenty, ktoré sa potom zverejnili na Internete. Takto boli zverejnené dokumenty, o ktorých by sa rádoví občania za normálnych okolností nedozvedeli. Práve toto je smer, kde ide anonymitu internetu využiť, na „lepšiu“ komunikáciu s úradníkmi. Napokon do značnej miery anonymitu Internetu využíva i dnes populárne združenie BSA (www.bsa.sk), zaoberajúce sa dodržiavaním autorského zákona. Na ich stránkach môžete anonymne udať napríklad bývaleho zamestnávateľa, že používa nelegálny softvér. Samotné BSA hovorí, že tento zdroj je hlavným zdrojom informácií o nelegálnom používaní softvéru.

   Čo dodať na záver ? Nuž anonymita, ktorú (ne)poskytuje Internet je dvojsečná zbraň, ktorá má svoje pozitíva i negatíva. Každopádne sa treba pri používaní Internetu zamyslieť, či poskytovaný stupeň anonymity vyhovuje našim potrebám, či potrebám zachovania nášho súkromia.

 

 

 

Zdroj: http://dsv.su.se/jpalme/society/anonymity.html